Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Druhú svetovú vojnu obostiera všeobecne rozšírený mýtus, ktorý ju v hollywoodskom duchu podáva ako zápas dobrých proti zlým. Vnímať dejiny takouto optikou je veľmi pohodlné, a je smutné, že proti takémuto pohľadu nič nerobíme. No mali by sme.“
(Laurence Rees)
Táto kniha vznikala súčasne s rovnomenný televíznym dokumentom z dielne britskej BBC, pričom autor oboch týchto diel Laurence Rees sa snaží o pootvorenie dverí, ktoré dlhé desaťročia zakrývali pravdu o hrubom bezpráví na národoch a štátoch východnej Európy. Je samozrejmé, že mnohé z faktov, ktoré v knihe autor opisuje, boli takzvaným verejným tajomstvom a o udalostiach sa šírili rôzne, nie vždy správne interpretované dohady. U nás na Východe sa o nich jednoducho nesmelo hovoriť a na Západe zase boli zametené pod koberec, alebo sa o nich taktne mlčalo. Po páde železnej opony sa bariéry našťastie podarilo zlikvidovať a pravda si pomaly hľadala cestu na povrch, no aj tak ešte konkrétne dokumenty, ostávali utajené hlavne v ruských archívoch. Práve ich odtajnenie prinieslo najviac konkrétnych informácií s ktorými autor pracoval. Okrem týchto dokumentov vyhľadal Laurence Rees ešte niekoľko žijúcich účastníkov týchto udalostí a ich spomienkami obohatil svoju publikáciu.
Na úvod sa autor venuje paktu Ribbentrop-Molotov z roku 1939, ktorý riešil nielen dohodu o vzájomnom neútočení medzi Veľkonemeckou ríšou a Sovietskym zväzom, ale hlavne rozdeľoval sféry vplyvu vo východnej Európe, pričom sovieti pri rozdeľovaní území neťahali za kratší koniec, ako sa roky tradovalo. Následky tejto dohody na Nemcami obsadených územiach boli už dávno dopodrobna opísané a nakoniec aspoň sčasti spravodlivo potrestané, na rozdiel od perzekúcie civilného obyvateľstva a príslušníkov armád v sovietmi obsadených územiach Poľska, Litvy, Lotyššska, Estónska, Rumunska a Fínska. Autor okrem rozsahu týchto násilností, vrážd, únosov a nútených presunov odhaľuje aj spoluprácu a koordináciu medzi nemeckou a sovietskou stranou pri týchto zločinoch v Poľsku.
Bodku za spojenectvom dvoch zvrátených diktatúr dala operácia Barbarossa a sovieti na čele so súdruhom Stalinom si začal hľadať iných spojencov, ktorých logicky našli v Londýne a Washingtone. Laurence Rees aj na príklade tohto spojenectva odhaľuje mnohé ututlané podrobnosti, ktoré vrhajú nie príliš dobré svetlo nielen na sovietov, ale aj na západných spojencov. Tí nielenže zradili svojich blízkych menších spojencov (Poliakov, Čechoslovákov atď.), ale aj svoje vlastné ideály, za ktoré bojovali. Hlavným dôvodom, prečo Spojené kráľovstvo a Francúzsko vypovedali vojnu Hitlerovskému Nemecku, bola sloboda a územná integrita Poľska. Ako príklad je v knihe viackrát spomínaná aj Atlantická charta, ktorú paradoxne podpísali dokonca aj Sovieti, ktorým pojmy ako samourčenie a želanie obyvateľov ani predtým a ani potom nehovorili nič. Zaujímavosťou, ktorá prekvapila aj autora týchto riadkov, je informácia, že Sovieti hneď na prvých rokovaniach, v dobe keď prehrávali vojnu a Nemci boli už na dohľad od Moskvy, žiadali po Churchillovi a Rooseveltovi garantovať povojnové obnovenie hraníc ZSSR z roku 1941, teda stav, ktorý si pôvodne dohodli s Hitlerom.
Autor sa podrobne venuje vývoju vzťahov medzi spojencami, ich vzájomnej nedôvere alebo naopak prílišnej dôvere. Vysvetľuje, ako vágne formulácie zmlúv so Sovietskym zväzom zväzovali Angličanom a Američanom ruky, pričom Sovieti si na oslobodenom (obsadenom) území následne robili. čo len chceli. Laurence Rees nehovorí ale len o dianí vo vysokej politike a kuloárnych rozhovoroch medzi najvyššími predstaviteľmi spojencov, jeho hlavnou témou sú hlavne následky týchto politických rozhodnutí na ľudí v postihnutých krajinách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.